O osude Vačkovej rozhodlo písmeno

Vždy usmievavú herečku Zuzanu Vačkovú (49) sme navštívili v jej dome neďaleko Bratislavy, kde našla svoje útočisko a miesto na život ona, jej dve deti aj menší zverinec.

- Ako ste si našli svoje vysnívané bývanie?
Nečakane. Keď sa môj brat rozhodol, že si postaví nový rodinný dom neďaleko Bratislavy, tak v jeho okolí bolo ešte veľa voľných pozemkov. Uvažovali sme teda, že
by som si mohla niečo kúpiť aj ja a začať stavať spolu s ním. Najprv som váhala, lebo sa mi do takejto náročnej práce vôbec nechcelo púšťať, ale nakoniec som si
povedala, že vo dvojici nám to pôjde ľahšie. A postavím si taký dom, aký som vždy chcela.

- Bývanie v centre hlavného mesta, alebo dom v okolí Bratislavy? To je večná dilema tých, čo tu pracujú. Prečo ste sa rozhodli pre druhú možnosť?
Výhody rodinného domu boli pre mňa obrovské a nedali sa porovnať s iným bývaním. Už predtým som žila v dome a vedela som, že to nechcem meniť. Keďže ale nie som milionárka, nemohla som si dovoliť kúpiť niečo v centre Bratislavy, na Kolibe či na Palisádach. Rozhodla som sa preto takto a neľutujem. Vyjsť si len tak v pyžamku na terasu, dať si tam kávu – úplne to zbožňujem!

- Čo vám dalo pri stavbe vášho vysnívaného bývania najviac zabrať?
Najzložitejšie bolo správne si vybrať. (úsmev) Vybrať si, ako má dom vyzerať, čo chcem, čo je nevyhnutné a čo je už nad môj rozpočet. Musela som totiž zladiť vlastné ekonomické hranice s predstavami. Potom to už išlo rýchlo. Našli sme firmu, ktorá sa do toho pustila a do roka sme bývali.

- Dom máte vkusne a príjemne zariadený. Je to váš vlastný rukopis alebo by sme to mohli zaradiť do nejakého dizajnového štýlu?
Nemohli. (smiech) Nemám vyhranený vkus. Páči sa mi, keď je bývanie moderné, praktické a dom úžitkový. Ale prešla som si tým, že som študovala časopisy o bývaní, obzerala som si katalógy a hľadala som inšpiráciu. Chcela som, aby sa v dome cítili dobre aj deti aj psy. Aby som nemusela na všetkých vykrikovať – Vyzujte sa, lebo urobíte fľaky na parketách! Na to pokojne obetujem napríklad aj sedačku. Radšej ju častejšie kúpim novú, ale najmä nech tam máme pokoj a pohodu.


- Nielen rodinný dom si vyžaduje údržbu, aj záhrada je náročná na čas. V tej vašej kraľujú nádherné popínavé ruže. To vám určite dalo zabrať.
Od malička sme chodili za babičkou na chalupu a pre mňa bolo normálne, že som pomáhala rodičom vytrhávať burinu, okopávať, sadiť a hrabala som sa v zemi. Milujem vôňu zeme a mám rada záhradu – aj divokejšiu. (úsmev) Páči sa mi, keď je to tu trošku zarastené, „džungľové“. Samozrejme, musí to mať nejakú fasádu, ale priznám sa, že je s tým naozaj veľa práce. Moje ruže sú nádherné, keď zakvitnú, ale potom ma čakajú plné vrecia odpadu, ktoré musím vynosiť preč. Ale stojí mi to za to. Veľmi rada relaxujem na terase s výhľadom na záhradu, na ktorej často hrávame s dcérkou bedminton. Okrem práce v dome a pri dome je však na vašich pleciach aj starostlivosť o malý „zverinec.“ Máme doma dvoch psíkov, papagája a kocúra, takže je to u nás veselé. Ale všetko, čo mám vo svojom dome, som si tam dobrovoľne priniesla, takže to zvládam s láskou – a s láskou sa o to aj starám.

- Užívate si už divadelné prázdniny?
Nie tak celkom. Začali sme skúšať novú divadelnú hru, ktorá by mala mať premiéru v septembri. Napísala ju poľská autorka a v Poľsku je to nesmierny hit. Volá sa – Klimaktérium. No a čo? Zahráme si tam dobrá partia dievčat a budeme si uťahovať zo starnutia a z toho, ako na dámy prichádza prechod.


- Je pravda, že ste sa k herectvu dostali úplnou náhodou a nechtiac?
Áno, chcela som sa zapísať na gramatický krúžok a kamarátka mi povedala, že ona na taký chodí. Až po dvoch mesiacoch som zistila, že to nebol gramatický ale dramatický krúžok. Zhodou okolností tam vtedy prišiel pán režisér Štefan Uher, ktorý hľadal „odutú“ puberťáčku do svojho nového filmu. Vybral si mňa, takže jedno písmenko rozhodlo o mojom osude. (úsmev)

- A dnes už učíte novú generáciu hercov umelecký prednes a techniku javiskovej reči. Sú medzi nimi také talenty ako v tej vašej?
Určite, pretože talenty sa rodia každý deň. Ale miera úspechu je priamo úmerná odhodlaniu úspech dosiahnuť. Musím povedať, že nie všetci moji študenti majú odhodlanie urobiť všetko, aby boli úspešní. Čakajú, že im úspech padne z neba, ale takých šťastlivcov nie je až tak veľa. Kto chce byť úspešný, musí na sebe makať.

 

 

 

 

 

  • 19.07.2018
  • Text: Miroslava Juričková
  • Foto: Miro Pochyba