Ako býva moderátor Patrik Herman?

Poznáme ho z televízie, kde sme s napätím sledovali jeho boj za lepší svet v relácii Lampáreň. Obľúbenú tvár markizáckeho Reflexu Patrika Hermana (44) sme navštívili v jeho mezonetovom byte v Petržalke.

Do hlavného mesta ste prišli, podobne ako mnohí iní, za prácou. Kým ste získali vlastnú strechu nad hlavou, určite ste si prešli rôznymi podnájmami, však?

Áno, bolo ich dosť. Tento byt je mojou štrnástou adresou. Mojim prvým vlastným bývaním bola maličká garsónka v Trnave. Keď som sa prisťahoval do Bratislavy, dlhé roky som býval v podnájmoch. Kúpy vlastného bytu som sa obával. Veľmi som sa bál zadĺženia a stále som sa držal zásady, že si nesmiem brať žiadne pôžičky. Dnes už viem, že to bola chyba. Hypotéku alebo úver na bývanie je treba začať riešiť čím skôr. Ak človek býva v podnájmoch, zbytočne investuje do cudzieho, a nie do vlastného bývania. Toto opakujem aj môjmu bratovi, ktorý stále takto v Bratislave býva . Odporúčam to aj iným mladým ľudom. Ak majú stabilnejšie zamestnanie, nech uvažujú o vlastnom bývaní čo najskôr. Vtedy sa totiž splátky úverov dajú rozložiť na viac rokov a je to „bezbolestnejšie.“

Čím si vás získal byt, v ktorom žijete? A prečo ste sa rozhodli pre Petržalku?

Dlho som býval v štvrtom bratislavskom okrese, aby som to mal blízko do práce – v Lamači, Dúbravke a napokon v Devínskej Novej Vsi, ktorú som si zamiloval. Po 10 rokoch ma z nej vyhnala nekontrolovaná výstavba a nešťastne riešená doprava okolo novej obchodnej štvrte v Boroch, ktorá obyvateľom Devínskej neuveriteľne skomplikovala a predĺžila cestu domov. Žiadny „cestný bypass“, ktorý by nás ušetril státia v kolónach pre nepremyslene umiestnený  semafor či kruhových objazdov, ktorými si developeri vyriešili príjazd k svojim obchodom. Moja cesta do Markízy či do centra mesta odrazu trvala dvakrát aj trikrát dlhšie. Začal som si teda hľadať bývanie v inej mestskej časti a netušil som, že raz aj ja budem „chalan z Peeetržky“. (smiech) Táto štvrť je totiž stále verejnosťou vnímaná ako betónová džungľa. Dnes to už ale dávno nie je pravda. Platilo to možno za socializmu, ale v súčasnosti je Petržalka krásna, zelená. Zlepšila sa infraštruktúra.  Pri výbere bytu rozhodlo hlavne súkromie a hľadal som ho viac ako 10 rokov. Oceňujem terasu, kde môžem vyjsť aj v trenírkach a nikto ma nevidí. Bývam na najvyššom poschodí a netrápi ma hluk od susedov. V tejto časti Petržalky nie je ani veľký problém s parkovaním. Toto všetko ma presvedčilo.

Váš byt si prešiel úpravami. Čo konkrétne ste rekonštruovali?

Pôdorys žiadnej izby nie je obdĺžnikový, ani štvorcový. Najprv som sa toho zľakol, ako to zvládnem s jeho zariadením, ale napokon som to veľmi ocenil. Vážna rekonštrukcia čakala iba kúpeľňu. Chcel som v nej dosť miesta a prístup denného svetla. Nechcel som sa obtierať bruchom o práčku a zadkom o umývadlo, keď pôjdem do sprchy... (smiech) A nemám rád zatuchnutý puch v nevyvetranej kúpeľni odkázanej iba na nejaký úbohý ventilátor. Mrzí ma, že dnes architekti plánujú kúpeľne a sociálne zariadenia do stredu bytových jednotiek a bytových domov, bez okien a také maličké, že keď si čistíte zuby, lakťom robíte dieru do steny... (smiech) Takto máte kúpeľňu, ktorá vám plesnivie, zapácha a nie je prirodzene odvetraná. Prebúral som teda jednu zo stien a zväčšil som kúpeľňu tak, aby získala vlastné okno. A keďže som typický Slovák, ktorý má rád, keď všetko bliká a svieti, urobil som si ambientné osvetlenie. (pozn.: osvetlenie za pomoci LED pásov) Nemám rád, keď som holý v žiari reflektorov – niekedy je lepšie sa nevidieť... (smiech)

Pri úpravách bytu si človek často s rôznymi majstrami užije svoje. Aké sú vaše skúsenosti?

Tiež to boli galeje. V tom čase som pôsobil v Lampárni. Možno si poviete, že si majstri dávali pozor, aby sa neocitli pred kamerami. Nuž, nedávali... Ľudia sú ľudia, Pat a Mat majú na Slovensku veľa dvojníkov... Niektoré chyby sa prejavili hneď, iné s odstupom času. Opravy budú nákladné a časovo náročné. Dobrí majstri sa hľadajú naozaj ťažko. Máme tony inžinierov, tisíce vysokoškolákov, ale po „majsterských“ profesiách musíte pátrať. Vypadáva mi špárovanie medzi obkladačkami v kúpeľni, vŕzgajú drevené schody a potrebujem zasieťovať terasu, aby mi ju neznečisťovali holuby. Firma s dobrými referenciami, ktorú som našiel, má však toľko objednávok, že prídu možno o pol roka. Dovtedy sa asi prezlečiem za strašiaka a budem holuby strašiť sám.... (smiech)

Všimla som si, že vo vašom byte majú čestné miesto rôzne moderné „vychytávky“... 

Keďže mám rád poriadok a som pracovne veľmi vyťažený, mám doma robotické vysávače. Okrem toho je tu všetko podsvietené. Nielen kúpeľňa, o ktorej sme sa rozprávali. Mám podsvietený televízor, zábradlie na balkóne a terase, svieti mi dokonca záchodová misa, aby mi v noci prudké svetlo nevypálilo oči... (smiech). Nechcel som, aby bol byt sterilný. Páči sa mi atmosféra, ktorú takéto svetlo vytvára.  Zaobstaral som si aj komunikačnú vychytávku od Googlu. Môžete sa ho spýtať na čokoľvek, vždy vám veľmi slušne odpovie...

Srdcom každého domova je kuchyňa. Čo tá vaša? Ste zdatný kuchár?

Možno vo mne niekde hlboko drieme kuchársky talent, ale ešte ho nikto neprebudil. Ani ja nie. Žiaľ, veľa času trávim v práci a sem chodím len prespávať. Kuchyňa pre mňa nie je prioritná. Hlavne, že je tu dosť priestoru na skladovanie polotovarov... (smiech)

Aj vy ste riešili dilemu – byt v meste alebo dom na dedine? Ste spokojný so svojou voľbou?

Láka ma ísť niekam do ticha, kde by som mal svoj priestor a nemal by som steny spojené so susedom. Ak by som si mohol vybrať, bol by to samostatný dom s pozemkom, nie radová zástavba. Ale pri mojom životnom tempe by som starostlivosť oň nezvládal. Na rodinný dom musíte mať čas a ja ho nemám. Určite by nadišiel deň, kedy by som sa k vchodovým dverám musel presekávať prerastenými kríkmi a burinou ako Princ Bajaja... (smiech)

Dvadsaťdva rokov na obrazovke dá človeku poriadne zabrať. Nepostihol vás ešte syndróm vyhorenia?

Budem úprimný, už som sa ocitol na jeho hranici. Niekoľkokrát. Uvedomujem si, že to niekedy s prácou preháňam. A mnohé veci si pripúšťam viac, ako je zdravé. Ale som už raz taký. Občas príde vyčerpanosť a frustrácia, ktorá vás úplne odstaví. Našťastie, vždy sa nájde niekto alebo niečo, čo vás opäť naštartuje. A práve môj byt je únikom pred všetkým. Užívam si, keď môžem mať svoj pokoj.

Okrem práce v televízii ste aj tvárou osvetových kampaní v boji proti rakovine.

Detstvo a mladosť som prežil obklopený láskou rodinných príslušníkov. Okolo 20-tky však prišiel zlom a moji milovaní začali z môjho sveta odchádzať. Najväčšou ranou bol odchod môjho tatina pred 13-rokmi.  Dovtedy sme nemali zlú skúsenosť s onkologickým ochorením a mysleli sme si, že sa nás to netýka. V čase, keď môj tatino bojoval, snažil som sa nájsť cesty, ako ho zachrániť. Keby som vedel to, čo viem dnes, možno ešte mohol žiť. Nevedomosť zabíja. Dodnes si to vyčítam. Obyčajný preventívny test na rakovinu hrubého čreva mohol odhaliť ochorenie včas... Môj ocino bol veľmi inteligentný, otvorene sme rozoberali tieto veci a povedal mi: „Synu, keď sa to nepodarí, sprav všetko pre to, aby takéto peklo nezažívali v iných rodinách. Máš na to, ľudia ťa počúvajú.“ Aj preto to robím...

22 rokov v Markíze

Rodený Trnavčan Patrik Herman vyštudoval politológiu. V Markíze pracuje nepretržite od roku 1996. Začínal v Televíznych novinách, neskôr prešiel do publicistických relácií, kde sa venoval problematike kriminality, vnútornej bezpečnosti, investigatívnym témam a občiansko-právnym problémom.

Pomáha tým, čo to potrebujú

Patrik Herman s Janou Pifflovou-Špankovou založili pacientske združenie Europacolon Slovensko a Alianciu Nie rakovine na pomoc onkologickým pacientom a ich príbuzným. „Začali sme šíriť osvetu. Cestujeme po Slovensku s obrovskou nafukovacou maketou hrubého čreva, prevádzkujeme infolinku a poradne v onkologických ústavoch v Bratislave a v Košiciach, v ktorých bývalí pacienti poskytujú podporu a poradenstvo súčasným .Sme tu pre tých, čo to potrebujú,“ hovorí moderátor.

  • 22.01.2019
  • Text: Miroslava Juričková
  • Foto: Miro Pochyba