Škantárovci: V bývaní sme každý iný

Olympijskí víťazi vo vodnom slalome žijú so svojimi rodinami v Rajke. Aj keď sú susedia "cez ulicu", v bývaní si navzájom nikdy neradia. Prečo je to tak a čo ďalšie na seba prezradili počas návštevy DOMa?

Športovú dvojicu tvoríte takmer 25 rokov, na tréningoch a súťažiach ste spoločne strávili mnoho času. Ako študenti ste spolu dokonca bývali. Ako na toto obdobie spomínate?
Peter: Áno, máme spolu „odbývaných“ už naozaj veľa rokov. Nielen v rámci sústredení a zájazdov, ale aj v rámci bežného domáceho života. Keď sme sa presťahovali do Bratislavy, bývali sme spolu vo viacerých športových ubytovniach a chvíľu sme sa delili aj o spoločný podnájom.
Ladislav: Väčšinou to však bola klasická ubytovňa, kde sme veľa možností nemali. Dali nám izbu a tam sme boli. (smiech)

Snažili ste sa vtedy si nejako spríjemniť, upraviť podľa svojich predstáv aj takéto dočasné bývanie?
Ladislav: Peťo si vždy vedel svoj priestor zútulniť. Už vtedy bolo vidno, že si potrebuje vytvoriť svoj komfort. Mne to bolo naopak jedno.
Peter: Aj tak sme tam v podstate trávili iba noci. Cez deň sme boli buď v škole, alebo na tréningu.

Dnes už máte každý svoju rodinu, deti a aj pekné vlastné bývanie. Žijete v Rajke, a opäť kúsok od seba, doslova cez ulicu. Ako ste si našli nové bývanie?
Peter: Manželka zbadala na internete informáciu, že sa tu predávajú domy. Išli sme sa sem pozrieť a hneď sa nám tu zapáčilo. Bolo to pre nás ideálne riešenie. Takmer stále totiž trénujeme v Čunove, ktoré je odtiaľto na skok. Vďaka tomu, že bývame v Rajke, nemusíme každý deň dochádzať z Bratislavy a večer sa zase vracať naspäť. Počas zimnej prípravy sa však cestovaniu do hlavného mesta nevyhneme.

Ladislav: Mne toto miesto ukázal Peťo. V tom čase sme práve s manželkou hľadali v Bratislave väčší byt. Prišli sme sa sem pozrieť a bolo rozhodnuté. Vlastne sa nám splnil sen. Vyrastal som totiž v rodinnom dome a kúpiť takýto dom v Bratislave by bolo pre nás pri tých cenách nereálne.
Peter: Ja som síce vyrastal v bytovke, ale neskôr sme sa s rodičmi presťahovali do domu. A aj moja manželka vyrastala odmalička v dome. Tri roky sme spolu bývali v garsónke a potom v jednoizbovom byte. Rovnako ako u Aťa, aj pre nás bol dom veľkým snom. Najskôr sme ho tiež považovali za nesplniteľný, ale napokon sa nám naskytla táto príležitosť.

Za tie roky ste toho v oblasti bývania celkom dosť postíhali...
Peter: Ono to musí ísť postupne. Nič sa nedá naraz.

Máte tu v okolí peknú prírodu, stíhate si ju popri povinnostiach a tréningoch aj vychutnať?
Peter: Je to naozaj ideálne prostredie. Máme tu úžasné ticho, vlastný pozemok, na ktorom sa cítime fantasticky. A čo je najdôležitejšie – nachádzame tu práve pokoj, ktorý medzi tréningami tak veľmi potrebujeme. Keď môžeme, vždy sa zdržujeme tu.
Ladislav: A máme aj dobrých susedov. V okolí je veľa malých detí, dcéra môže behať po záhrade, takže je to dobré i z tohto hľadiska. Hoci sme od Bratislavy vzdialení, vyhovuje nám to. Býva sa nám tu naozaj fantasticky.

Ak je človek zaneprázdnený, môže sa mu zdať náročná aj údržba bytu. Stále je totiž čo robiť, opravovať, upratovať. Pri dome to zrejme platí dvojnásobne. Ako to zvládate?
Ladislav: V byte sa zavrú dvere a je vybavené. (smiech) Prácam okolo domu sa, žiaľ, môžem venovať iba po sezóne – v odpočinkovom období, ktoré trvá približne mesiac-dva. Preto nám aj po štyroch rokoch bývania ešte stále všeličo chýba. Zatiaľ napríklad nemáme upravený pozemok. To sú však už milé starosti. Robiť na vlastnom je vždy skvelé, a keďže som vyrastal na dedine, nebojím sa ani manuálnej práce.

O vás pritom médiá píšu, že ste „knihomoľ“ a že „kutilstvo“ baví skôr Petra.
Peter: Sme síce takto zameraní, ale prácam okolo domu sa venujeme obaja. O sebe však môžem s určitosťou povedať, že sa v nich priam vyžívam. Čo môžem, to najradšej urobím sám, a keď sa mi niečo podarí, nesmierne sa z toho teším.

Čo všetko ste už v dome urobili a čo vás ešte čaká?
Peter: Keď sme kúpili dom, naokolo nebolo nič. Minulý rok sme sa dostali do štádia, že sme v podstate všetko dokončili. Postavili sme terasu, garáž, ploty... Veľkú radosť máme napríklad z trávnika, na ktorom môžu naši synovia behať bosí. Zeminu som totiž preosial tak, že v nej nezostal ani kamienok. Najbližšie by sme chceli urobiť záhony, vysadiť stromčeky, osadiť svetlá. To sú však už viac-menej drobnosti.
Ladislav: Minulý rok sme urobili chodníky a naposledy sme vybudovali terasu. Postupne sa teda aj my krok za krokom posúvame. Radi by sme ešte okolo domu postavili plot.

Radíte si niekedy navzájom aj vo veciach týkajúcich sa bývania?
Peter: Ani nie, lebo každý z nás má iný vkus. A máme manželky, ktoré vedia, čo chcú, takže často nám ony radia, ako má čo vyzerať. (smiech)
Ladislav: My si v interiéri aj v záhrade radi necháme poradiť od architektov. Ale vždy máme nejakú predstavu, ktorú si potom dáme odborne zakresliť, ktorú konzultujeme. Už veľakrát sa mi totiž stalo, že som mal nejaký nápad a keď som ho išiel realizovať, bola to katastrofa.
Peter: My si, naopak, takmer všetko vymýšľame sami. Všetko chceme mať s manželkou podľa seba, aby sme sa cítili doma dobre. Preto sme si napríklad aj kuchyňu či garáž navrhli sami. Vymeranie a realizáciu sme však dali urobiť odborníkom.

Na čo ste vo svojej domácnosti najviac hrdí?
Ladislav: Minulý rok som zasadil paradajky a mali sme takú úrodu, že sme nevedeli, čo s ňou. Z toho som sa naozaj veľmi tešil. Alebo som mal radosť, keď sa mi podarilo svojpomocne vybudovať chodníky. No poteší ma aj taká maličkosť ako pohľad na čerstvo pokosený trávnik.

Spomínali ste, že každý z vás má iný vkus. Aký dizajn vás oslovuje?
Peter: Ja mám rád jednoduchosť. Nemám rád prehustené priestory, viac sa mi páči otvorený, vzdušný priestor.
Ladislav: Ja to mám trochu inak. Keď vidím nejakú prázdnu stenu, napadá mi, čo by sa na ňu dalo zavesiť. Aj preto si dám radšej v týchto veciach poradiť. (smiech) Jedna vec je však pre nás naozaj dôležitá – mať čo najviac úložného priestoru. Máme pomerne veľa vecí a všetko je treba niekam uložiť. Celkovo by som to ale zhodnotil tak, že sa mi páči fínsky štýl bývania.

Teraz je teda jasné, ako sa spozná bývanie športovca. Je tam množstvo úložných priestorov...
Ladislav: V lete by ste na našom dome určite už z diaľky spoznali, že v ňom býva športovec. Keď sa vrátime zo sústredenia, na plote sušíme mokré veci a na streche auta je pripevnená loď. (smiech)
Peter: Inak je to úplne bežná domácnosť. Doma síce máme napríklad bežecký pás, ale využívam ho len zriedka, najmä počas zimy. Ak sa dá, preferujem športovanie vonku, v prírode.

A čo vitrínka na trofeje?
Peter: Máme aj vitrínku, jasné.
Ladislav: Ja zatiaľ žiadnu nemám, ale chcem si ju zadovážiť. Bola by škoda založiť trofeje len tak do krabice.

Koľko medailí ste vlastne doposiaľ nazbierali?
Ladislav: To už ani sami nevieme. Občas nám to zráta nejaký športový novinár. Nedávno nám jeden povedal, že máme spolu už 32 pódiových umiestnení – zo svetových pohárov, z individuálnych majstrovstiev sveta a z olympiády. Všetky tieto medaily by som potom chcel mať určite vystavené. Sú to úspechy, z ktorých sa naozaj teším. Keď sa pozriem na medailu, väčšinou si spomeniem na konkrétny zážitok, ktorý sa s ňou spája. Úspech si vážim o to viac, že obaja pochádzame zo skromných pomerov a v športe sme to nemali jednoduché. Všetko, čo sme dosiahli, sme si museli vydrieť. Vlastne sa dá povedať, že keď sa pozriem na medailu, vidím odriekanie.
Peter: O tom by určite mohlo rozprávať mnoho športovcov. Nie každý športovec mal ľahkú cestu. Je to podobné ako pri každej inej práci – ak sa chce človek presadiť, musí ísť za svojím cieľom, musí na sebe tvrdo pracovať.

Je ešte nejaká méta, na ktorú môžu mieriť olympijskí víťazi?
Ladislav: Vždy sa dá niečo nájsť.
Peter: Zbierame do kolekcie jednotlivé farby medailí. Už máme všetky, ale jedna zlatá nám ešte chýba – titul majstrov sveta. Olympijskú zbierku už asi nedoplníme. Ale máme zadosťučinenie, máme zlatú a zlatšia už určite nebude. (smiech)

Ako sa vám páčilo Rio?
Peter: V Riu sme boli na štyroch sústredeniach. Mali sme teda trochu čas spoznať ho. Síce sme bývali v oplotenom areáli a s okolitým svetom sme veľmi do kontaktu neprichádzali, ale na tréningy sme jazdili do okrajovej časti mesta. Vďaka tomu sme mali šancu aj čosi vidieť a pochodiť. Vidieť favely bol veľký zážitok, vo všetkých zmysloch slova – pozitívnych aj negatívnych. Neskôr sme si na to zvykli, ale najskôr to bol pre nás šok. Vtedy si poviete, že môžeme byť vďační za to, že žijeme na Slovensku a máme sa tak dobre.
Ladislav: Keď sa propaguje Rio, ukazujú sa najmä luxusné zábery z okolia Copacabany. Ale ono je to všetko aj trochu inak. Takže, áno, Brazília je pre nás vysnívaná krajina, ale iba preto, že sme tam vyhrali.

Nikdy vás nelákalo vyskúšať si život v inej krajine? Iste ste ich pri cestovaní navštívili mnohé.
Peter: Práve preto, že sme športovali, to nešlo. Keby sme nešportovali, možno by sme niekam vycestovali. Ale nie je nám to ľúto, lebo prešli sme takmer celý svet a boli sme aj na naozaj dlhých sústredeniach. Za seba musím povedať, že by som asi nedokázal žiť v zahraničí. Som veľmi rodinne založený, chýbali by mi blízki. Myslím, že Aťo to cíti podobne.
Ladislav: Absolútne súhlasím. Navyše máme veľmi radi Pieniny, odkiaľ pochádzame. Vždy sa tam radi vraciame. V dnešnej dobe našťastie nie je problém vycestovať a vrátiť sa naspäť. A to mi úplne stačí. Budem rád, keď budem môcť cestovať a pritom budem žiť na Slovensku.
 

Ladislav a Peter Škantárovci (33 a 34 r.)

  • slovenskí reprezentanti vo vodnom slalome, víťazi Letných olympijských hier 2016 v Riu de Janeiro
  • pochádzajú z Kežmarku, športovú dvojicu tvoria od ôsmich rokov. Na dvojkanoe spoločne získali už 32 pódiových umiestnení
  • v súčasnosti žijú so svojimi manželkami a rodinami v maďarskej Rajke
  • Ladislav (blízkymi prezývaný „Aťo“) má s manželkou Evou dcéru Evičku (2 r.)
  • Peter s manželkou Darinkou má dvoch synov (Marka, 1,5 r. a Adamka, 4 r.)
  • 16.02.2017
  • Text: Lenka Krištofová
  • Foto: Miroslav Pochyba