Nvotová si nosí domov v srdci

Všade, kde sa objaví, vyvolá rozruch a pozornosť. Dcéra známych rodičov však nechce byť „tá uletená.“ Chce si len v pokoji žiť svoj život tak, ako sa jej páči. A žiť tam, kde je šťastná – aj keď to má byť v záplavovej oblasti neďaleko Dunaja.

 

Nad tvojím rozhodnutím žiť v záhradnej chatke v záplavovej oblasti niektorí ľudia doteraz krútia hlavou.

- To je mi jasné. Ale rozhodovala som sa racionálne. Nie som milionárka, nemám na vilu na Slavíne. A kde inde v Bratislave nájdete peknú záhradku? Nemala som veľmi na výber. Pozrela som si niekoľko inzerátov, prišli sme sa sem s mužom pozrieť a do piatich minút sme boli rozhodnutí, že sa sťahujeme. Ale pôvodný plán bol iný. Chcela som bývať v jurte, na pozemku, ktorý vlastní moja kamarátka. Nakoniec však prevážili praktické dôvody. Do jurty sa totiž hocikto môže dostať, bolo by to komplikované.

Neobávaš sa vody? Určite musíš rátať s tým, že skôr či neskôr to tu Dunaj zaplaví.

- Viem, že sa to stane. Aj pôvodní majitelia to vedeli. Spodná časť domu je celá zabetónovaná, tehla sa dala až od prvého poschodia. Moja kancelária je na to tiež pripravená – dali sme ju vyššie, na kolíky. Fakt je, že keď tu bola storočná voda, tak zaliala všetko až po prvé poschodie. Ale voda príde a odíde. Aspoň si človek preriedi veci a ja mám vecí strašne veľa. (smiech). Som tu už tri roky šťastná, nemenila by som za nič. Kúrime drevom, máme vlastnú vodu zo studne, žumpu... Sme sebestační.

Ako si si svoje bývanie zariadila?

- Nič extrémne neočakávajte. Som to skrátka ja. Sú tu veci z miest, ktoré som navštívila a mám rada, ale základom je aj tak obyčajný nábytok z Ikea. Teším sa, že tu máme miesto na všetko, dokonca aj na moju pracovňu.

Konečne si teda našla domov? Svoj pevný bod vo svete?

- V Bratislave iné bydlisko nemám. Vždy mám aj nejaký druhý či dokonca tretí domov. Momentálne je to na Maldivách. Spočiatku som tam chodila len na dovolenku, spoznávala zašité dedinky a opustené ostrovčeky, potom som tam s mojou cestovkou začala vodiť turistov, lebo som im chcela ukázať, že Maldivy nie sú len nudné rezorty, ale aj kopec dobrodružstva a život. No a nakoniec to skončilo tak, že tam mám hotel a trávim tam veľkú časť roka. V zime mám domov na Maldivách a v lete, keď je krásne počasie, som doma na Slovensku – nie je to ideálne? Mám vlastne taký prenosný domov. Nosím ho so sebou v srdci. Som nomádka, niekde asi predsa len budem mať nejakých rómskych predkov. (smiech)

Čo ťa tak veľmi ťahá do sveta? Našla si tam niečo, čo tu nie je?

- Áno, všade je niečo, čo na Slovensku nie je. Nepál je napríklad o ľuďoch. Sú tam neskutočne šťastní. A vytvorili si životný postoj, ktorý je mi veľmi blízky. Na Maldivách mám zasa vždy totálne omámené zmysly neskutočnou bielou farbou piesku a tyrkysovým gýčom všade navôkol. Čistá meditácia. V Indii mám rada mystiku a „detinskosť“ bežných ľudí. Na tvári im vidieť úprimnosť. Mám pocit, že naša spoločnosť je veľmi spútaná tým, čo povedia susedia. Tohto myslenia sa musíme zbaviť. Mňa napríklad nezaujíma, čo si ľudia myslia o tom, že žijem v chatke. Zaujíma ma len to, či sa môj syn má kde hrať. Nechcem byť ale za každú cenu uletená. Mojou filozofiou je: rob si čo chceš, ale neubližuj iným.

Aj napriek tejto filozofii vyvolávaš v ľuďoch kontroverzné pocity. Máš 35 rokov, za sebou dva rozvody, tretieho manžela...

- To je život, ja to neplánujem. A všetci tí, čo ma nemajú radi, ma osobne nepoznajú. To je strašne smutné, že? Ja mám totiž pocit, že v reálnom živote si „sadnem“ úplne s každým. Vidím to aj na klientoch mojej cestovky.

Na to, že si známa ako herečka a speváčka, si si vybrala veľmi netradičný biznis.

- Rada sprevádzam ľudí a vytváram im zážitky. O faktúry a podobné veci sa mi však starajú iní. Bez nich by to nešlo. No a stále aj komponujem, mám už materiál na ďalší album. Bude trošku tematický a obsiahne všetky moje domovy. Bude to môj hudobný cestopis, mám tam pesničku o Káthmandú, o Moskve, o Bratislave, Maldivách...

A čo filmy alebo seriály? Alebo to nie je veľmi pre teba?

- Pokojne by som išla hrať aj do seriálu, prečo nie. Ak by to malo hlavu a pätu a nebol by to nejaký nekonečný príbeh... Ale produkcie majú asi pocit, že som často preč, preto ma nikam nevolajú a mne sa zasa nechce chodiť na kastingy. Práve preto som si pred desiatimi rokmi založila firmu. Už sa mi nechcelo čakať na telefóne, kedy ma niekto zavolá ísť si niekam zahrať. Našla som si teda aktivitu, ktorá ma baví a živí. Mám šťastie, že môžem robiť v živote len to, čo chcem. Zatiaľ ma nikto neprinútil robiť niečo, čo nechcem. 

  • 18.07.2018
  • Text: Miroslava Juričková
  • Foto: Miro Pochyba