Môj byt hrá so mnou

Herec a moderátor Maroš Kramár býval pred niekoľkými rokmi v podkrovnom byte, ktorého dominantou je dvanásť metrov vysoká veža. Milovníci divadla vedia, že práve tu, v jeho „staromládeneckom byte“, vzniklo Divadlo vo veži.

Váš byt sa nachádza v dome, ktorý je kultúrnou pamiatkou. Akoby sa kultúra pýtala ku kultúre a divadlo s bývaním bolo logickým prepojením.
Teraz to tak možno pôsobí, ale keď som sa sem pred 26 rokmi sťahoval, na veľkú kultúru to nevyzeralo. Pôvodne to bol malý jednoizbový byt s povalou, na ktorú si okrem mňa robili nárok aj holuby. Boli na nej haraburdy od výmyslu sveta, špina a prach. Najskôr som to všetko musel vyhádzať, až potom som ten priestor postupne začal prerábať. Dnes sa tu už nachádza všetko potrebné – od kuchyne cez saunu až po veľkú terasu.

Byt je výborne dispozične riešený. Radili ste sa s architektom?
Spolupráca s architektom za veľa nestála. Naše predstavy sa diametrálne líšili. Navrhoval mi, aby som podkrovie aj s vežou zamuroval. Vraj ušetrím na kúrení. Interiér rozdelil na malé izbičky, kým ja som preferoval otvorený priestor. Odvtedy sa už spolieham len na vlastný vkus. Pochopiteľne, špeciálne práce som zveril do rúk odborníkom. Bez výpočtov statika by som sa napríklad pri rekonštrukcii obývačky nezaobišiel. Ja som mu len vysvetlil, čo si predstavujem, a on mi povedal, či a ako sa to dá urobiť, ktorý stĺp môžem zrušiť a ktorý musí zostať. Chcel som dosiahnuť, aby veľká otvorená obývačka pôsobila esteticky, no najmä aby bola bezpečná.

Podieľali ste sa na úpravách aj vy svojimi vlastnými rukami?
Je pravda, že mnoho vecí dokážem urobiť sám. Nechcem však brať prácu murárom alebo obkladačom. Aj preto som remeselnícke práce zveril odborníkom. Iba som starostlivo kontroloval, či boli urobené tak, ako mali byť. Veľmi mi pomohol aj môj otec, ktorý celú vežu obložil drevom. Je síce herec, ale vyučený debnár. Ani po toľkých rokoch nemá jeho obloženie jedinú chybičku. Je to úžasná práca.

Z tohto bytu ste sa však presťahovali. Prečo?
Takéto bývanie by pre rodinu s malými deťmi nebolo vôbec ideálne. Už len z toho dôvodu, že v dome chýba výťah. Preto keď som sa oženil, začal som tento „staromládenecký byt“ prenajímať.

Akí boli vaši podnájomníci?
Bolo to zaujímavé, pretože každý z nich si tento priestor upravil podľa vlastných potrieb. Manažér zahraničnej banky si na galériu nechal namontovať niekoľko počítačov, na ich obrazovkách stále niečo sledoval. Neviem, či to boli burzové správy alebo niečo podobné, ale takto mu to vyhovovalo. Ďalším podnájomníkom bol vrcholový predstaviteľ zahraničnej spoločnosti. Ten si zase dal záležať na precíznom a drahom zariadení, ktoré demonštrovalo jeho postavenie.

Ako sa z obývačky stane divadelná scéna?
Bola to náhoda. Ukrajinský režisér Valentin Kozmenko-Delinde mi dal niekoľko divadelných hier. Jedna z nich, Tajomné variácie od francúzskeho dramatika É. E. Schmitta, sa mi zapáčila. Preto som ho poprosil, aby tento príbeh úspešného spisovateľa, ktorý žije na opustenom ostrove v Nórskom mori, aj zrežíroval. Chceli sme hru uviesť v niektorom z kamenných divadiel. Až neskôr, keď sme začali skúšať, vysvitlo, že reálie sa až neskutočne podobajú prostrediu u mňa doma. Bol to perfektný nápad. Guľaté okná tejto obývačky si pokojne môžete predstaviť ako okná majáku, ktorý sa nachádza na opustenom ostrove, horiaci kozub, do ktorého prikladám počas predstavenia, patrí k severskej zime a drevené trámy zase pripomínajú tamojšiu architektúru. Dokonca aj doplnky, ktoré som tu mal – šachový stolík, vyrezávané komody, starý mechanický písací stroj, ale i množstvo kníh –, vytvárajú takmer dokonalú ilúziu, že sa nachádzame v byte bohatého spisovateľa. Táto hra si môj byt našla. Tak vzniklo bytové divadlo.

Nie je to trochu profesionálna deformácia, zahrať si po hodinách strávených v divadle aj doma?
Možno to tak vyzerá, ale musím povedať, že som v podstate lenivý človek. Keby táto divadelná hra nemala pre mňa špecifickú príchuť, zvláštne čaro a atmosféru, ktorú spoluvytvára aj tento priestor, určite by som to nerobil. S mojím divadelným partnerom a do istej miery aj protivníkom, hercom Jurajom Hrčkom sa zamýšľame nad otázkami, s ktorými sa stretol asi každý z nás – vzťahy medzi mužom a ženou, láska, nevera. Nie je to prvoplánová komédia, pri ktorej sa budete zabávať od začiatku do konca. Skôr je to hra pre náročného diváka. Na jednej strane som hrdý majiteľ bytového divadla, na druhej strane, rovnako ako moji podnájomníci dávam tomuto priestoru „pridanú hodnotu“. Tým je pre mňa zaujímavý a jedinečný.

 

Maroš Kramár (57)

  • Pochádza z hereckej rodiny – jeho starý otec Ján Klimo bol herec a režisér, otec Ján Kramár je herec.
  • V divadle a televízii účinkoval už ako chlapec. Stvárnil hlavného hrdinu v televíznej inscenácii Ivkova biela mať (1971).
  • Herectvo vyštudoval na Štátnom konzervatóriu v Brne.
  • Pôsobil v divadlách v Brne, Divadle Andreja Bagara v Nitre, v Činohre SND v Bratislave.
  • Účinkoval v seriáloch Ordinácia v ružovej záhrade, Medzi nami a Letiště.
  • V roku 2014 založil v Bratislave bytové divadlo vo veži.
  • S manželkou Natašou vychováva dcéru Tamaru a synov Timura a Marka.
  • 03.08.2016
  • Text: Oldřiška Luptáková
  • Foto: Dano Veselský