Mám veľkú vášeň k životu

Jedna z našich najtalentovanejších herečiek a speváčok sa pred časom presadila aj ako podnikateľka. Lucia Siposová (37) však priznáva, že väčší strach mala z hypotéky na prvý byt, ako z pôžičky na svoj čoraz populárnejší bratislavský kabaret.

Písanie kníh, herectvo, spev, alebo kabaretné umenie? V akej polohe sa cítite najlepšie?
Ťažko povedať. Neviem. Je super byť v kabarete a mať vlastný biznis. Tvoriť tak, ako to človek cíti. Povie, čo chce povedať. Napĺňa ma to, ale je to zároveň aj najnáročnejšie. Má to však zmysel. Ale musím sa priznať, že sa mi páči aj to, keď niekam len prídem a zaspievam, moderujem, nakrúcam a všetci ma tam „ofukujú.“ (smiech)  Je to ľahšie, pretože kabaret si ma vyžaduje celú. Tam sa podieľam na všetkých úlohách.

Prečo ste sa rozhodli práve pre kabaret?
Asi pred desiatimi rokmi sa ma jeden kamarát opýtal, čo by som robila, keby som mala peniaze, ktoré môžem využiť, na čo len chcem. Povedala som, že by som si otvorila kabaret. Vždy ma to lákalo. Presuny v čase, výpravné kostýmy, bohémstvo, uvoľnení ľudia, hudba, spev, tanec, humor, komunikácia s publikom... Mám pocit, že ľudia sú dnes príliš uzavretí, vyplašení, stále „na telefónoch“, žijú si vo svojej virtuálnej bubline. Stráca sa romantika! A ja som veľký romantik.(úsmev)

Určite však bolo riziko ísť do projektu, ktorý bol na Slovensku v tom čase unikátny.
Ja som to však mala v hlave už dlho a povedala som si, že keď to nespravím teraz, tak už nikdy. Zašla som teda za kamarátom a našim umeleckým šéfom, režisérom Vaškom Púčikom a opýtala som sa ho, či by išiel do toho so mnou. Keď súhlasil, tak už bolo jasné, že karty sú rozdané a požiadala som o hypotéku. Dnes som veľmi rada, že kabaret vznikol. Funguje to, inšpiruje a povznáša ľudí, baví nás a tiež si myslím, že je to platforma, na ktorej najviac žiarim.                                    

Čo vás okrem kabaretu ešte zamestnáva?
V septembri bude na Prime premiéra seriálu Čierne vdovy. Mám tam veľkú postavu, po čase som si naozaj dobre zahrala. Na to sa veľmi teším a budem rada, ak to budú ľudia pozerať. Pri nakrúcaní som sa cítila uvoľnene, zabávala som sa, tak verím, že to „preskočí“ aj na divákov.

Ste známa aj tým, že ste veľmi vášnivá cestovateľka. Žili ste v New Yorku, navštívili ste krajiny ako Chile, alebo Argentína. Kde ste sa však cítili najviac doma?
Milujem Ameriku, severnú aj južnú. Najviac zo všetkého ma zaujímajú ľudia. To, ako žijú, ako sa pozerajú na svet. Rozprávam sa s domácimi v kaviarňach, na trhu... Aj keď sama sa nevnímam ako cestovateľka. Som skôr tuláčka. Ja totiž necestujem, ja sa sťahujem. (smiech) Ale mám rada aj Európu a pracovne som strávila nejaký čas aj v Katare a v Jordánsku.

To je pre nás, Európanov, exotický svet...
Áno, v arabskom svete by som nemohla žiť, mám na to príliš slobodného ducha, ale na chvíľu to má svoje čaro. A majú dobrú, exotickú muziku. To je pre mňa jeden z najdôležitejších elementov. Mám rada krajiny, ktorých výraznou črtou je hudba, ako je to napríklad v Južnej Amerike či v Spojených štátoch. Bola som aj v Číne, ale Ázia mi veľa nehovorí. Nejako ma tam srdce neťahá. Mám pocit, že je tam strašne veľa ľudí. (úsmev). Ja síce milujem ľudí, ale neznášam tlačenice. Som z toho chorá. Cestujem najmä mimo sezóny. Teraz sa teším do Grécka, mám pocit, že by sa mi tam mohlo páčiť. Idem aj s priateľom, ktorý tam chodí už roky a plánuje mi ukázať miesta nedotknuté turizmom. Tiež – podobne ako ja – vyhľadáva autentickosť.

Našli ste niečo také, čo hľadáte v iných krajinách, aj vo svojom vlastnom byte?
Áno. Hľadala som starý dom s vyššími stropmi. Niečo, čo má atmosféru, ducha. A tu boli staré okná, staré parkety. Tie som si tu nechala, zvyšok som kompletne prerobila. A najmä je tu romantika, ktorú som už spomínala. Keď som sem prvýkrát prišla a zbadala pavlač, kvety, rozkvitnutý dvor, hneď som vedela, že to je ono. Máme tu aj správkyňu, architektku, ktorá sa nám stará o to, aby tu bolo krásne. Je tu aj super partička ľudí, asi tri rodiny z Lúčnice, fajn susedia. Som tu už osem rokov a stále sa mi tu páči. 

Váš byt je poznamenaný umeleckým duchom, ale cítiť v ňom aj váš vlastný, osobitý štýl. Sledujete trendy v interiérovom dizajne?
Nakupujem často rôzne, aj medzinárodné časopisy o bývaní. Vyžívam sa v tom, ale samotné zariaďovanie pre mňa nie je ľahké. Potrebujem pomocníka s väčšou priestorovou predstavivosťou. (smiech) Neriadim sa však žiadnym špeciálnym štýlom ani trendom. Páči sa mi, keď byt má dušu. Najkrajšie je, keď sa zariadenie prispôsobí duchu domu, alebo bytu. A odráža sa v ňom osobnosť toho, kto tam býva. Páčia sa mi aj úplne prírodné byty, z prírodných materiálov. Hlavne, nech je to teplé. Niekedy sa o atmosféru postará koberec, alebo aj správna farba. Je totiž veľmi dôležité vybrať si správnu farbu – či už dreva,  alebo parkiet tak, aby bolo bývanie pekné a útulné. Ale keď vidím obrázky v časopisoch, tak presne viem, čo by som chcela. Teším sa na to, že raz budem môcť opäť zariaďovať.

Áno? Máte už azda v blízkej dobe takéto plány?
Mám jednoizbový byt, do smrti tu asi nebudem. Určite si budem vytvárať nejaké nové hniezdo. Ale keď som sa vrátila z Ameriky, uvedomila som si, že celý svet si byty prenajíma. A aj ja som chcela žiť takto slobodne. Pol roka som teda bývala v krásnom podnájme v Bratislave. Čoskoro som si však na vlastnej koži uvedomila, že nemôžem platiť nájom a nemať nič vlastné. Ten pocit, že som doma, tam totiž nenastal.

Vtedy ste sa rozhodli pre kúpu vlastného bytu?
Áno, mala som obrovský strach z úveru, ale zariskovala som. Od toho dňa, keď som sa sem nasťahovala, som to ani na sekundu neoľutovala. Bolo to jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote. Som tu veľmi šťastná a mám pocit domova.  Vždy ma zahreje pri srdci, keď prídem domov. Dúfam, že pri ďalšom sťahovaní si opäť nájdem niečo, kde mi bude rovnako dobre.   

Máte v byte nejakú vec, ktorá je vám zvlášť „srdcu blízka“?
Obrázok „Kabaret“. Ten som kúpila na trhu v Buenos Aires v roku 2007 a už vtedy som intuitívne cítila, že niečo za tým je a spája sa to so mnou. Mám rada obraz Tibora Spitza, môjho kamaráta, ktorý žije v New Yorku, má 87 rokov a prežil holokaust. Urobil na mňa dojem aj obraz Milenci Reného Magrittu, ktorý som videla v Múzeu moderného umenia v New Yorku a povedala som si, že ho musím mať. Kamarát z Prahy mi teda namaľoval kópiu.

Vidím tu všade okolo vás veľa pamiatok z vašich ciest. Čo vás to ženie vždy ďalej a na iné miesta?
Kedy, ak nie teraz. Táto veta sa ku mne hodí. Moji blízki sú z toho niekedy nervózni a snažia sa ma upokojiť, ale ja mám v sebe takú vášeň k životu, že to ide len veľmi ťažko. Niekedy si aj sama musím povedať: „Len pokoj“. Nechcem, aby mi unikla čo i len minúta. Viem relaxovať, samozrejme, ale zároveň túžim po dobrodružstve, chcem zažívať zážitky. V zime som bola v Južnej Amerike a keď som sa vrátila, tak ten pokoj mi vydržal len týždeň a opäť som začala uvažovať nad tým, kam najbližšie pôjdem. Pocit, ktorý mám, keď si sadnem do lietadla, je nádherný. Keď sa človek len tak odstrihne od všetkého... Tá sloboda, ten „nádych“, to pre mňa znamená veľa...

Takže na jednej strane milujete svoj útulný byt, ale na druhej hľadáte niečo, čo doma nie je?
To je presne ako dilema, či mať domček kdesi za Bratislavou, alebo byt v centre. Vlastná záhradka, pokoj, ticho, stromy, alebo ruch a „nespavosť“ mesta, odkiaľ je všade blízko. To je môj životný konflikt. A viete čo? Potrebujem aj jedno, aj druhé.

 

Umenie má v krvi

Lucia Siposová (37, * Bratislava) pochádza z umeleckej rodiny, študovala spev a neskôr sa začala venovať aj herectvu. Je autorkou kníh Hello. My name is Anča Pagáčová a S láskou Anča Pagáčová. V Bratislave si otvorila kabaret. Vo filme 360 účinkovala s hollywoodskymi hviezdami Anthonym Hopkinsom a Judeom Lawom.

Pavlačové byty majú neopakovateľné čaro

Herečka a speváčka Lucia Siposová býva v pavlačovom dome v širšom centre Bratislavy. Prvé pavlače sa u nás objavili v devätnástom storočí a boli určené najmä pre chudobných robotníkov, ktorí prichádzali z vidieka za prácou do miest. Samotná pavlač sa nachádza zvyčajne na priečelí obytného domu. Sú z nej prístupné spoločné priestory, alebo byty. Dnes hlásia pavlačové domy svoj veľký návrat a ten, kto v nich raz býval, si pochvaľuje ich zvláštne čaro a pôvab.

  • 17.04.2018
  • Text: Miroslava Juričková
  • Foto: Miro Pochyba, Valentina Nídelová, Stanislava Topoľská - TV Joj