Martin Huba: "Držím vám palce!"

Asi nikoho neprekvapí, že obľúbený herec Martin Huba má rád knihy. Už menej sa však vie, že si postavil vlastný dom. S výstavbou domu sa mu spája viacero zaujímavých zážitkov a tiež zistenie, že niekedy to bez pomocnej ruky druhých naozaj nejde.

Pán Huba, náš časopis o bývaní sa volá DOMa. Vy momentálne trávite veľa času na ceste medzi Slovenskom a Českom, natáčate tam film o Masarykovi. Kde sa v súčasnosti cítite najviac „doma“?
Mám niekoľko náhradných domovov, ale o to viac si vážim ten svoj „základný“. To je ten ozajstný domov, ktorý sme si s manželkou vybudovali sami. Usúdili sme, že život môže priniesť rôzne peripetie, tak sme sa zhodli na tom, že najrozumnejšie bude mať vlastné bývanie. Je to už tridsať rokov, čo sme sa rozhodli upliesť si vlastné hniezdo.

„Pletenie vlastného hniezda“ to bolo takmer doslova. Veď dom ste si stavali sám. Ako k tomu prišlo?
Po svadbe sme nejaký čas bývali u manželkiných rodičov. Vzťahy boli dobré, ale keď sa nám narodili dcérky, začalo nám byť tesno. Potrebovali sme vlastný priestor. Po mojich rodičoch sme mali pod Slavínom záhradu, ktorá bola zároveň aj stavebným pozemkom. Navyše sme v tom čase dostali pôžičku. Okolnosti boli prajné, bolo teda logické začať stavať. Vtedy sme však ešte netušili, čo všetko nám to prinesie. Keď sme dokončili hrubú stavbu, došli nám totiž financie. Zrazu sme nemali nielen na materiál, ale ani na vyplatenie robotníkov. Sedeli sme s manželkou v kuchyni, ešte to boli len holé múry bez okien, a debatovali sme o tom, že budeme musieť stavbu predať. V takejto situácii nás prichytil náš majster, pán Hranek. Povedal som mu, že nám došli peniaze, no on pokračoval v rozprávaní o krásne uhasenom vápne, ktoré sa mu podarilo zohnať a ktoré treba spotrebovať, kým začnú mrazy. V jednej chvíli som mu rukami zamával pred očami a zopakoval som: „Pán Hranek, nerozumiete mi? Nemôžeme pokračovať. Ja vám v sobotu nezaplatím. Nemám peniaze.“ A on na to iba odvetil: „Ja vám požičiam.“ Tento svätý človek nám v situácii, kedy sme nemali na cement, na vápno, ba ani na robotníkov, chcel požičať. A tak sa stalo aj to, že zo mňa urobil svojho pomocného robotníka.

Takže v čase, keď ste sa ocitli v úzkych, vám niekto nečakane podal pomocnú ruku. Čím ste si to vysvetľovali?
Bol to proste slušný človek. Veľmi precízny a veľmi čestný. Dokonca si vypýtal menšiu hodinovú mzdu, ako bolo vtedy zvykom. Pracoval dôsledne, preto aj o čosi pomalšie. A keďže nechcel byť pod tlakom, radšej si pýtal menej. Ak by ma pán Hranek nebol vtedy donútil minúť to krásne uhasené vápno, určite by sme hrubú stavbu predali.

Hrávali ste vtedy aj v divadle? Asi to bolo hektické obdobie, však?
Veru, vstával som vždy o pol šiestej, pred skúškou v divadle som namiešal maltu, utekal som do divadla a cez pauzu som sa zase vrátil. Umelecký pracovný deň často začínal zháňaním piva pre robotníkov, potom bolo zasa treba niekoho uprosiť, aby sme mali kde uvariť... Vtipné bolo, že som v tej dobe hral jednu fajnovú dekadentnú postavu. Kolegyňa ma v tej inscenácii mala chytiť za ruku a mala povedať: „Ach princ, tak takto vyzerá ruka človeka, ktorý v živote nepracoval.“ No keďže moje ruky vyzerali úplne inak ako ruky princa, nútila ma navliecť si rukavice. Zle sa jej intonovalo.

Ako dlho ste takto fungovali?
Takýto režim trval zhruba päť rokov. Napokon sme to všetko zvládli.

Prišiel pocit dostatočného zadosťučinenia?
Áno, a vlastne trvá dodnes. Keď sa pozriem na náš dom, vždy si uvedomím, koľko stavebného materiálu som tam nanosil a ako som pri miešaní malty nadával. Možno o to väčšiu radosť mám z nášho bývania. A môžem hrdo povedať, že aj statik skonštatoval, že dom v takom veku v takej dobrej kondícii ešte nevidel.

Priblížite nám svoj vkus? Aký architektonický štýl vás oslovil pre váš dom? 
S manželkou sme neboli veľmi zástancovia takých typov vily, v ktorých sa cítite ako v cestovnej kancelárii. Projekt domu nám robil pán architekt Karol Rosmány. Hoci sme vedeli, čo chceme, sme mu vďační za to, že urobil viacero šťastných zásahov. Máme síce presvetlený priestor a veľké presklené plochy, ale dávali sme pozor na to, aby naše bývanie zostalo útulné. Mám pocit, že sa nám to podarilo. Zachovali sme si výhľad na mesto aj intimitu bývania. Je totiž dojemné, ak si niekto dá do domu veľké okná a potom kŕčovito zaťahuje závesy, pretože nemôže prebehnúť v pyžame do kúpeľne. Prehnaná efektnosť býva niekedy na škodu.  

Netajíte sa tým, že máte rád knihy. Raz ste dokonca povedali, že za všetko, čo je vo vás dobré, vďačíte svojej manželke a knihám. Keďže sa rozprávame o bývaní, nedá sa nespýtať. Máte veľkú knižnicu?
Mám krásnu knižnicu. Je to vlastne celá jedna miestnosť a kníh je tam naozaj veľa. Na dnešné časy je to dosť atypická miestnosť. Zatiaľ som ešte podobnú nevidel. Má väčšiu svetlú výšku a dokonca sa v nej nachádza ochoz.

Navrhli ste si ju sám?
Čiastočne. Ono to celé začalo tým, že som v dome chcel mať miestnosť bez okien. Ako dieťa som sa totiž učieval pri maminom klavíri, lenže klavír stál pri okne a pohľad von ma rozptyľoval. Po chvíľke bol učeniu koniec, vždy som sa rýchlo zasníval. Vedel som, že keď si raz postavím dom, jedna miestnosť bude musieť byť taká, že v nej nebudú okná, alebo z nich aspoň nebude vidieť von. Tak vznikla táto meditačná miestnosť – knižnica. Sú v nej však aj schodíky, ktorými sa dá vyjsť hore k oknám.

Čo pre vás znamená útulnosť bývania? Potrpíte si napríklad na veci „s dušou“?
Útulnosť, samozrejme, súvisí aj so zariadením. Mám rád veci s príbehom, práve ony dodávajú domovu útulnosť. Či je to klavír, fotelová súprava alebo obraz, ktorý máte na stene, ku všetkému by ste mali mať vzťah, všetko by malo mať svoj príbeh a mali by ste si to vážiť. S manželkou sme boli odjakživa zberateľmi starožitností. Vtedy to ešte nebolo v móde. Skôr naopak. Ľudia také veci vyhadzovali, považovalo sa to za nemoderné. Objaviť krásu vo veci, ktorá je vyhodená alebo nechcená, to je tiež umenie. Treba mať na to nos.

Kto má lepší odhad? Vy či pani manželka?
Manželka je v tomto expertka. Vždy prižmúrila oči, na 30 sekúnd stíchla a potom iba povedala „toto áno, toto nie“. Mne sa staré veci vždy páčili, ale premenu som nikdy nevedel zrealizovať. Podučil som sa až príchodom do manželkinej rodiny. V podstate som sa v tomto „dovyvinul“ až pri manželke.  

Spomínali ste rodičov. Opatrujete medzi „vecami s príbehmi“ aj tie ich? 
Áno, mám to veľmi rád. Neviem si predstaviť, že by som napríklad staré rádio od mamy vyhodil. Je to zaujímavé, ale takéto veci sú súčasťou našej istoty a identity. Vďaka nim nie sme „v lufte“. Napokon, keď sa nasťahujete do novej nehnuteľnosti, tiež to chvíľu trvá, kým sa do nej vtlačí vaša prítomnosť. Je to ako vrásky v tvári. Aj v novom dome je dobre, keď začne mať príbeh. Za vecami,  ktoré sa mi páčia, je veľa ľudskej prítomnosti. Veľa ľudských stôp, veľa práce a veľa času.

Naša banka oslavuje tento rok krásne 25. narodeniny. Máme už teda za sebou tiež určitý príbeh. Presnejšie – náš príbeh pozostáva z množstva príbehov jednotlivých ľudí, ktorí u nás našli pomocnú ruku. Podobne ako kedysi vy u svojho majstra na stavbe...
Na vašej činnosti je milé, že sa snažíte, aby si ľudia mohli „uhniesť svoje hniezdo“. Aby mohli získať svoj vlastný kút. Bez vašich aktivít by to pre mnohých nebolo reálne. Možno by svoj domov nezískali, alebo by nebol až taký útulný. Je skvelé, ak nám má kto podať pomocnú ruku. Držím vám palce, aby ste ľuďom aj naďalej pomáhali plniť ich sny o bývaní. Aby tých útulných kútov bolo viac a viac.

 

Martin Huba (74)

  • Herec a režisér.
  • Je synom opernej speváčky Márie Kišonovej-Hubovej a herca Mikuláša Hubu.
  • Po absolvovaní herectva na VŠMU pôsobil vo Východoslovenskom štátnom divadle v Košiciach, v Divadle na Korze, od roku 1976 pôsobí v činohre SND.
  • Je nositeľom ocenenia Dosky 2001 (za réžiu inscenácie Tančiareň), Krištáľového krídla v kategórii divadlo a audiovizuálne umenie, Ceny Alfréda Radoka a Ceny Thálie.
  • Vytvoril množstvo divadelných a filmových postáv. Obľúbená je postava vrchného, ktorú stvárnil vo filme Obsluhoval jsem anglického krále (2006). Získal za ňu Českého leva.
  • S manželkou Dagmar žije v Bratislave. Hosťuje v Prahe a Brne.

 

  

  • 01.11.2017
  • Text: Lenka Krištofová
  • Foto: BMSK, Emil Vaško/Plus 7 dní, Orange